..ak si ešte spomínate na bezveké tety čo si takým nejapným spôsobom nárokovali na sedadlá v tridsaťdevine poteší vás nová príhoda z autobusu čo nosí toto číslo. (...ak si nespomínate prečítajte si tu)
...začalo to tým, že už na známom to Trnavskom mýte (toto mýto je mýtmi a podivnými existenciami opradené miesto) bola na ponevierke jedna taká podivná existencia. Nastúpila do nášho autobusu. Všetci hneď ohrnuli nosom, čomu dosť dobre nechápem prečo veď ani moc nesmrdel. Ale to je už taký náš kultúrny stereotyp orhnúť nosom aj nad vecami zdanlivo ale iba zdanlivo ohrnutia hodnými. Nad takým jedným srandovným pánom, ale zato veľmi nebezpečným nad ním nikto nos neohŕňa. Hoc on je podľa mňa nosom ohrnutia hodný. Furt mu len rastú preferencie a všetci by ho len voliť chceli Hranola jedného.
Ale späť k našej existencii. Ten pán bol existencia ktorá sa radí k podivínom so spasiteľským syndrómom. Akonáhle nastúpil do autobusu vytiahol 50cent a volal, že nie sme hodný ani týchto 20 centov. A ak sa nespamätáme budeme všetci bezdomovci a chudáci väčší ako za Mečiara. A ak nebudeme poslúchať zošle na nás pohromu budú padať mačky a zajace! A aby nebol až taký krutý tak dodal, že aby sme si nemyseli, že on má tiež deti a vie aké je to ťažké ale polepšiť sa máme, ba dokonca aj rozdeliť lebo ináč ... tie mačky a zajace! Príbeh končil tým, že náš šofér chudák na križovatke skoro nabúral do auta, ktoré tam celkom zjavne nemalo čo robiť. Ten pán s mačkami a zajacmi to zaklincoval vetou z ktorej som rozumel len jednému slovu a to slovo bolo "pouličná pracovníčka" v jednoslovnej verzii samozrejme.
Nechápem o čo šlo tej pani vedľa mňa a ešte zopár ľuďom v bezprostrednom okolí. Keby na to prišlo samozrejme by som ju celkom gentlemansky ochránil asi sa cítila ohrozená alebo čo. Furt ohŕňali tie svoje nosy. Pritom mne prišiel ten pán zábavný a trocha mi ho bolo aj ľúto. Tá pani vedľa mňa sa pohoršovala a pýtala sa čo ho šofér nevyhodí a pokúšala sa mu prišiť ešte aj tú skorobúračku. A rozprávala to komu inému ako mne. Ja som si čítal Murakamiho Norské drevo a venoval som jej len úsmev typu ty chúďa. Pani zmĺkla. Asi pochopila, že patril jej nie tomu spasiteľovi s mačkami . Aj mne vadia bezdomovci ale tento bol fakt v pohode. A to čo hlásal nekričal na celý autobus len to rozprával. Tak neviem o čo im ide.
PS: a naozaj som závislí na literatúre...
...začalo to tým, že už na známom to Trnavskom mýte (toto mýto je mýtmi a podivnými existenciami opradené miesto) bola na ponevierke jedna taká podivná existencia. Nastúpila do nášho autobusu. Všetci hneď ohrnuli nosom, čomu dosť dobre nechápem prečo veď ani moc nesmrdel. Ale to je už taký náš kultúrny stereotyp orhnúť nosom aj nad vecami zdanlivo ale iba zdanlivo ohrnutia hodnými. Nad takým jedným srandovným pánom, ale zato veľmi nebezpečným nad ním nikto nos neohŕňa. Hoc on je podľa mňa nosom ohrnutia hodný. Furt mu len rastú preferencie a všetci by ho len voliť chceli Hranola jedného.
Ale späť k našej existencii. Ten pán bol existencia ktorá sa radí k podivínom so spasiteľským syndrómom. Akonáhle nastúpil do autobusu vytiahol 50cent a volal, že nie sme hodný ani týchto 20 centov. A ak sa nespamätáme budeme všetci bezdomovci a chudáci väčší ako za Mečiara. A ak nebudeme poslúchať zošle na nás pohromu budú padať mačky a zajace! A aby nebol až taký krutý tak dodal, že aby sme si nemyseli, že on má tiež deti a vie aké je to ťažké ale polepšiť sa máme, ba dokonca aj rozdeliť lebo ináč ... tie mačky a zajace! Príbeh končil tým, že náš šofér chudák na križovatke skoro nabúral do auta, ktoré tam celkom zjavne nemalo čo robiť. Ten pán s mačkami a zajacmi to zaklincoval vetou z ktorej som rozumel len jednému slovu a to slovo bolo "pouličná pracovníčka" v jednoslovnej verzii samozrejme.
Nechápem o čo šlo tej pani vedľa mňa a ešte zopár ľuďom v bezprostrednom okolí. Keby na to prišlo samozrejme by som ju celkom gentlemansky ochránil asi sa cítila ohrozená alebo čo. Furt ohŕňali tie svoje nosy. Pritom mne prišiel ten pán zábavný a trocha mi ho bolo aj ľúto. Tá pani vedľa mňa sa pohoršovala a pýtala sa čo ho šofér nevyhodí a pokúšala sa mu prišiť ešte aj tú skorobúračku. A rozprávala to komu inému ako mne. Ja som si čítal Murakamiho Norské drevo a venoval som jej len úsmev typu ty chúďa. Pani zmĺkla. Asi pochopila, že patril jej nie tomu spasiteľovi s mačkami . Aj mne vadia bezdomovci ale tento bol fakt v pohode. A to čo hlásal nekričal na celý autobus len to rozprával. Tak neviem o čo im ide.
PS: a naozaj som závislí na literatúre...
