...asi by som mal začať nejakým tým klišé niečo v štýle že: hmm znova som začal písať blogy - je to taký zvláštny pocit táto tvorivá činnosť (cítite tú iróniu ktorú sa tam snažím vložiť?) Ide len o to že vlastne o nič nejde, ale nie to som chcel... Začalo to tým že sme sa zodva-trikrát stretli pred vchodom. Taká milá pani aj sa usmiala. Pokračovalo to odnesením nákupu z autobusu až domov (... to sa teraz nechválim že aký som charakter - nie že by som nebol). No a potom prišli Vianoce, chystal som sa domov. Vznikla otázka čo s Ernestom (pre nezainteresovaných je to taký kus zeleniny - myslím že fíkus čo som si kúpil v obchodnom reťazci IKEA mám to toť za humnami tak tam občas zájdem). Kufre zbalené Vianoce už dýchali na krk. Tak som zbehol za susedou (to je tá s nákupom z autobusu o pár riadkov vyššie). Ona že prečo nie, že ho postráži, ako ho má zalievať a tak.... Vybral som sa teda celý natešený tlačiť domov salónky a kapra... Pred pár dňami som sa vrátil hneď druhý večer, teda dnes zaklopala že kvetina a tak ja že idem... Ernest vyzerá teraz dosť biedne myslím že sa to stalo zmenou prostredia. Z ničoho tú pani neobviňujem. Sme si u nej na chvíľu sadli najprv sme si samozrejme zapriali všetko dobré štrngli sme si jedenásťročným koňakom dobre sa porozprávali aj zasmiali. Ak to Ernest nerozchodí myslím že to zato aj tak stálo. Vlastne tým svojím skorozdochnutím urobil dobrý skutok. Nakoniec som sa zdvihol pekne som sa poďakoval a šiel som. Dvere sa zavreli a v tom som si uvedomil že sa obchádzame a stretávame už niekoľko týždňov vo vchode dokonca som u nej posedel v obývačke a je nemám poňatia ako sa tá milá pani volá. Tak som sa otočil ale na dverách tiež menovku nemá......nevadí... zistím a dám vedieť...
