Kráčam si kráčam upršanou Bratislavou s dobrým pocitom, že mne do topánok netečie. A ani za krky (mal som dáždnik). Kráčam si po Lazaretskej smerom na Špitálsku. Predomnou na chodníku babka. Celkom zachovalá. Aj keď by asi stálo za úvahu čo znamená pojem "zachovalá" keď stojí nedaleko termínu "babka". Ale to len na okraj. Pozerám na ňu. A myslím si. Aha aká obetavá. Venčila totiž v tom lejaku psíka. Na neho sa tiež vzťahoval terminus technikus "zachovalý" lebo vyzeral, že na psie roky je ešte starší než tá babka. Stále kráčam po chodníku a približujem sa rezkými suchými krokmi (kvalitná obuv) smerom k babke. Babka opierajúc sa o francúzku paličku a venčiac psa v ruke držala sáčok - spisovne vrecúško. Ale v toto prípade sa mi viac hodí sáčok. S ... no ako to povedať ... hovnom. Kráčam a myslím si aká poctivá psíčkarka aj v takomto nečase zbiera. Po svojom psíkovi samozrejme. Teraz mi napadlo, že by sa mohol volať Matuzalém to by ho celkom vystihovalo. A tu ona zrazu aha: Náprah jak Michael Jordan a šup s tým "sáčkom" cez oplotenie ktoré odeľovalo miestne stavenisko od komunikácie pre peších - teda chodníka. Ja na ňu oči veľké jak žaba keď na ňu stupia. A ona ? So železným pokojom angličana prehodí francúzku paličku do druhej ruky. Dá pokyn psovi Mautzalémovi. A vykročí, Stihne ešte venovať môjmu nemému údivu jeden indiferentný (áno to je to správne slovo) pohľad a stráca sa za mojím chrbtom.
