streda 24. marca 2010

...Anka prepáč mal som sa ozvať...

Kráčal som zo školy. Šla aj moja spolužiačka Anka. Anka telefonovala. Nastúpili sme do Elišky (..tak tu niektorý z nás familiárne voláme električku). Anka stále telefonovala. Po maďarsky – zabudol som povedať. Stojím bez slova vedľa nej. Vtom pán sediaci pod nami s asi 10 ročným synáčikom na kolenách sa otočí a s úškrnom povie ďalšiemu sediacemu pánovi: „...angličtina“ Ten druhý na to: „tak to teda“ a pochcechtávali sa. Prvý pán: „jáááj keby to bola angličtina, ale toto ja počúvať nemôžem“ ...druhý pán:“ to mi hovor kto tomu má rozumeť . Prvý pán na svojho syna:“...ani ty jej nerozumieš čo? Ako to rozpráva?“....Anka stále telefonovala a ničoho si nevšimla.
Ja som sa hanbil za to že som spoluobčan s takýmto kusom dobytka. Ten rozhovor totiž pokračoval veľmi zvláštnym vtipom. Neviem aký mal obsah ale okrem svojej protimaďarskosti bol
aj antisemitský. Začínal sa: Američan žid a maďar... ďalej neviem a ani nechcem vedieť. Musel som vystúpiť našťastie. Anka stále telefonovala tak sme si len zamávali a každý šiel po svojom. Týmto sa chcem ospravedlniť nič netušiacej Anke že som sa neozval. Bol som ticho a dobytok trúsil nemiestne poznámky. Najhoršie je, že s radosťou svoju obmedzenosť vštepoval aj svojmu dieťaťu.

Anka ešte raz prepáč urážali teba, tvoju reč a pôvod.... nabudúce sa už chcem ozvať.... A tým pánom prajem veľa zdravia a aby takých ako oni bolo čoraz menej....