O kosení, autobuse a spoločnom mlčaní

V poslednej dobe som pracoval aj manuálne aj nemanuálne (kosa je úžasný pracovný nástroj) a veľa sa rozprával s ľuďmi.
Byť po rokoch v Nitre a zistiť, že sa tam tak veľa nezmenilo bolo upokojujúce...a bez opusinkovaných sladkých jahôd zo záhradky by to nebolo ono.
Ďalších pár dní ubehlo tak, že som sa stal strýkom krásnej malej Dorotky.

Zistil som, že univerzálnych právd je na svete veľmi málo (ale sú).

Ostatný svet nieje čiernobiely ..teda to som vedel aj predtým, ale teraz mi to príde také ako keby farby mali schopnosť byť štvorrozmerné a to sa potom veci komplikujú.

Dnes mi do autobusu nastúpilo 10 dospelých Downíkov ..a toto vám prajem zažiť to bola jednoducho PECKA!!! Pretože tí ľudia majú veľký dar. Nič špeciálne nerobili chovali sa ako obyčajný cestujúci a predsa takým autobusom dlho nepôjdem. Necheclo sa mi vystúpiť.

Dnes neviem, kto koho držal za ruku .. či ja Maroša alebo Maroš mňa ..no myslím si, že jednoducho vedel, že dnes to potrebujem. Tak nebolo žiadne húpanie, žiadne smiechy tak že sa povracal od radosti a dokonca nebojoval ani o svoje hračky .. venoval mi svoju tichosť prerušovanú nádychmi cez tracheu a stisk chlapa. 

Cestou z práce ma zastihla búrka, teda jej okraj svietilo slnko a ľudia šaleli vyhadzovali si na hlavu igelitky, dáždniky, časopisy... a ja som sa prešiel v daždi.

...a v práci momentálne stromujeme