Dnes v autobuse cestou do Modry na okne poletovala osa a pripomenula mi toto:
Mal som sedem maximálne osem rokov. Niekam sme šli autobusom. Na okne poletovala osa. Myslím, že to bolo do Dubnice. Normálne dieťa som nebol, normálne deti pozerajú Toma a Jerryho a naháňajú loptu po ulici. Ja som pozeral staré československé filmy, dokumentárne filmy a z vlny splietal pavučiny u babky v kuchyni. No a v jednom takom dokumentárnom filme som raz videl, ako ryby v zaplavovaných oblastiach dažďových pralesov lovia muchy a všelijakú inú háveď.
Ale toto boli veľmi špecifické ryby je to presne tá neuveriteľná časť stvorenia ako taká ježura. Ježura prosím pekne je austrálsky tvor ježkoidného typu čo sa narodí z vajca. Jej paradoxom je, že je cicavec. Paradox nespočíva v tom, že je z vajca a pritom je cicavec, ona tá matka ježura na to nemá nástroje proste bradavky. Tak tie jej neštastné deti jej oblizujú hrudník na ktorom sa to mlieko vyzráža. No a takto podivná bola aj tá ryba. Ona bola divná v tom, že sa dostala tesne pod hladinu a na tie nič netušiace chrobáčence vodu fľusala. A fľusala ju tak, že na niekoľko metrov. Jednoducho uchvátený som bol tou rybou jak vie presne mieriť a trafiť a takto si večeru zaobstarať. No a tak som sedel v tom autobuse hľadiac na tú osu a začal som sa premieňať, vteľovať. Nebol som už sedemročný sopliak na ceste do Dubnice a autobus nehučal. Bol som ryba tesne pod hladinou a okolo šumel zaplavený les. Hľadel som na osu tam vo svete bez vody. Pozorne som zamieril a spravil flus flus.
Zrazu to z pravej strany teplo až hrejivo mľasklo a z ľavej tak chladne zazvonilo. Keď som sa prebral zistil som, že nie som ryba a že revem pretože sprava som dostal po hube jednu výchovnú od mamy a z ľava mi okno autobusu dalo druhú. Osa niekam odletela a slina pomaly vyčítavo stekala po skle na čierne tesnenie autobusu.
